Rimavská Sobota si pripomenula deportáciu takmer tisíc Židov pred 82 rokmi

V Rimavskej Sobote sa konala pietna spomienka na deportáciu židovských obyvateľov z 5. júna 1944. Takmer tisíc ľudí bolo v noci odvlečených na stanicu a neskôr deportovaných do Auschwitz-Birkenau.

Nočný pochod ulicami mesta: 82 rokov od deportácie Židov z Rimavskej Soboty

Podľa Nového Času sa v piatok 5. júna desiatky ľudí prešli z rimavskosobotského námestia ulicami mesta až k železničnej stanici — rovnakou trasou, ktorou kráčali ich predkovia v osudnú noc z 5. júna 1944. Každý účastník spomienky niesol papier s menom človeka, ktorý bol súčasťou transportu z juhu stredného Slovenska do koncentračného tábora.

„Deportácie 5. júna 1944 zasiahli hlboko a nezvratne do osudov nielen židovského obyvateľstva. Z mesta vtedy zmizlo takmer tisíc ľudí. Susedia, obchodníci, lekári, deti," uviedla Miroslava Čierna z občianskej iniciatívy Rimavská kaviareň, ktorá podujatie zorganizovala.

Tri zberné tábory a dobytčie vagóny

V Rimavskej Sobote existovali tri zberné tábory — tzv. getá — kde boli sústreďovaní obyvatelia označení šesťcípou hviezdou. Jedno sa nachádzalo na Tomašovej ulici, druhé na Bartókovej a ďalšie v budove lýcea. V noci zo 4. na 5. júna odviedli na železničnú stanicu približne tisíc ľudí. Za deportácie niesol zodpovednosť aj vtedajší primátor, miestna polícia, armáda i bežní obyvatelia mesta.

Deportovaní boli následne prevezení do zberného tábora v Salgótarjáne a 13. júna 1944 odtiaľ deportovaní do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. O deň neskôr župný náčelník oznámil nadriadenému, že Rimavská Sobota je „očistená od Židov".

„Hoci o historických transportoch z iných miest Slovenska existuje všeobecné povedomie, o hromadnom nočnom pochode ulicami Rimavskej Soboty dnes vie málokto," dodala Čierna.

Svedectvo Kornélie Wirtschafterovej

Žijúcou pamätníčkou na transport je Kornélia Wirtschafterová, ktorá mala v čase deportácie 17 rokov a prežila štyri koncentračné tábory. Na piatkovej spomienke sa pre zdravotné problémy zúčastniť nemohla. Jej spomienky sú zachované v knihe, ktorej autorkou je Oľga Bodorová, bývalá riaditeľka Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote.

Kornélia Wirtschafterová opísala osudnú noc takto: „Dielo skazy začalo v jeden letný večer zo 4. na 5. júna 1944. V noci okolo 23. hodiny zobudili všetkých Židov. Ženy, mužov, deti, nevládnych starcov a stareny. Geto sa začalo pomaly vyprázdňovať. Za prísnych pokrikov v maďarčine — ‚Pohyb, Židia' — hnali ozbrojení žandári ospalých ľudí z dočasného lágra. Zoradený zástup viedli žandári bočnými ulicami smerom k vzdialenej železničnej stanici. Mnohí sa v tme potkýnali, obzerali, či medzi miestnymi nenájdu nejakého záchrancu. Všetky pohľady, či nemé prosby ostali bez odozvy. Ulice boli v nočných hodinách vyľudnené. Nikto nezasiahol."

Na stanici čakali vagóny — no nie osobné. „Boli to dobytčáky, ktoré len pred pár dňami prevážali hospodárske zvieratá. Ľudia nechápavo pozerali. Žandári s bodákmi na puškách ich nútili rýchlo sa štverať do vagónov. Zapáchalo to po dobytku. Zápach bol neznesiteľný," pokračuje vo svojich spomienkach Wirtschafterová. Do jedného vagóna natlačili toľko ľudí, koľko len bolo možné — na približne 85 osôb pripadali dve vedrá. Jedno s vodou, druhé prázdne, slúžiace na vykonávanie potreby. Táto zásoba mala vydržať tri dni. Potom vagóny zaklincovali a dlhá súprava s asi 12 vagónmi sa pohla.

Druhá generácia: „Celá rodina zahynula cez vojnu"

Spomienky sa zúčastnila aj Mária Rybárová z Rimavskej Soboty, ktorej rodičia boli súčasťou transportu z juhu stredného Slovenska. Obom sa podarilo holokaust prežiť. „Moja mama prežila holokaust, bola v Osvienčime. Otec tam stratil celú rodinu. Vtedy už bol ženatý a prišiel aj o 12-ročnú dcéru. Z maminej a ani otcovej strany nikto neprežil," povedala Mária Rybárová.

Po návrate sa jej rodičia spoznali a začali spolu nový život — tak prišla na svet aj pani Mária. „Rodičia ma učili, že sa nemám za čo hanbiť. A keď bude mať niekto nemiestne reči, tak sa ozvi — a ja som to vždy robila. Deti v mojom veku nevedeli, čo je to Žid. Ja som im hovorila: ty máš starých rodičov, príbuzných, máš kam chodiť na prázdniny, ja nemám nikoho, pretože celá rodina zahynula cez vojnu. Tým to bolo vždy vybavené," doplnila.

O tom, čo prežili, rodičia veľmi nehovorili. „Myslím si, že nás chceli ušetriť a zrejme sa im aj ťažko o tom hovorilo. My sme cítili, že sa nemôžeme pýtať, keď sami nehovoria," vysvetlila Mária Rybárová.

Deportácie v kontexte režimu HSĽS

Prvý transport, ktorý vypravil režim Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), odišiel 25. marca 1942 z Popradu — deportoval takmer tisíc mladých židovských žien a dievčat z rôznych okresov východného Slovenska priamo do Auschwitz. Režim HSĽS pristúpil k deportáciám po rokoch systematickej protižidovskej politiky spojenej s arizáciou majetku, v dôsledku ktorej nemali až dve tretiny Židov žijúcich na Slovensku na konci roka 1941 z čoho žiť. Predstavitelia ľudáckeho režimu deportácie schválili aj s tým, že za každého deportovaného zaplatí Slovensko Tretej ríši stanovený poplatok.

Source: Nový Čas